North Sentinel Island

„Videli sme divochov, celkovo viac než päťdesiat osôb. Boli ozbrojení rôznymi podomácky vyrobenými primitívnymi zbraňami a k dispozícii mali dva alebo tri drevené člny. Obávame sa, že by sa po západe slnka mohli chcieť dostať na palubu. V takom prípade by si nikto z posádky nemohol byť istý životom.“ Primrose mala tú smolu, že uviazla na plytčine v blízkosti posledného ostrova obývaného dodnes izolovane žijúcimi domorodcami, ktorí systematicky odmietajú kontakt s okolitým svetom. Celkovo ich tu žije niečo okolo stovky a o ich jazyku, náboženstve a zvykoch prakticky nič nevieme. Okolitý svet o nich hovorí ako o domorodcoch, niekedy aj ako o Sentinelanoch – podľa ostrova, ktorý obývajú. Obavy kapitána nákladnej lode Primrose neboli neopodstatnené ani prehnané. Domorodí obyvatelia ostrova totiž návštevníkov tradične vítajú spŕškou šípov. V tomto prípade však bolo more príliš rozbúrené, takže domorodci sa nemohli dostať až k lodi a ich jednoduché neoperené šípy s dostrelom len 40 metrov padali do vody. Aj tak to však bolo pre posádku veľmi dlhých a nervóznych sedem dní, kým prileteli záchranné vrtuľníky a evakuovali ich z paluby stroskotanej lode. Z výskumov DNA príbuzných kmeňov Andamanských ostrovov vyplýva, že predkovia tunajších domorodcov sa do tejto oblasti dostali približne pred 60 000 rokmi z Afriky. North Sentinel je posledným „nedobytným útočiskom“ tohto starobylého etnika. Ostrov nemá prirodzený prístav, je obklopený nepreskúmanými a zradnými útesmi a okolité more je navyše po väčšinu roka veľmi nepokojné. Pôsobí doslova ako pevnosť. 8. januára 1991 sa na titulnej strane andamanského denníka The Daily Telegrams objavil článok s titulkom PRVÝ PRIATEĽSKÝ KONTAKT S OBYVATEĽMI OSTROVA NORTH SENTINEL . Autor v ňom opisoval výpravu ďalšej skupiny, ktorá na brehu ako zvyčajne zanechala vrecia s darmi – tentoraz kokosové orechy. Potom rýchlo nasadla do motorového člna, odplávala kúsok od ostrova a čakala, čo sa stane. Vedúci indického odboru pre starostlivosť o domorodé kmene to považoval za mimoriadne dobré znamenie a rozhodol sa pre ďalší krok. Prikázal, aby čln priplával bližšie k brehu, odkiaľ posádka domorodcom hodila ďalšie kokosové orechy. Zdalo sa, že dary prijali. Jediným človekom, ktorý môže tvrdiť, že o obyvateľoch ostrova North Sentinel vie aspoň niečo málo, je indický antropológ T. N. Pandit. Ten v roku 1993 v rozhovore pre andamanské noviny k správaniu domorodcov poznamenal: „Hoci pravdepodobne nemajú náčelníka, nejakým spôsobom zrejme dospeli k záveru, že by nás mohli prijať ako priateľov. Čo ich k tomu viedlo, samozrejme, nevieme.“ Nadväzovanie kontaktov však nemalo dlhé trvanie. V roku 1996 boli výpravy k ostrovu ukončené a odvtedy majú domorodí obyvatelia od okolitého sveta pokoj. Rozhodnutie indických úradov, ktoré dospeli k názoru, že najlepšie bude zabezpečiť ostrovanom pokoj, podporili skúsenosti s kontaktom s iným izolovaným a kedysi veľmi nepriateľským andamanským kmeňom Jarawa. Takzvaná „jarawská kríza“ začala koncom roka 1997, keď domorodci po prvý raz na podnet vedcov a úradov vyšli z džungle. Okamžite sa však objavili vážne problémy. Jarawovia svojou nahotou pohoršovali miestnych obyvateľov a navyše ich „bezostyšne okrádali“. Stali sa obeťami sexuálnych útokov a niektorí ochoreli na osýpky – chorobu, proti ktorej nemali žiadnu imunitu. Dnes osýpky ohrozujú celý kmeň a hrozí mu vyhynutie. Úrady rýchlo pochopili, že pokusy o kontakt s izolovanými domorodými kmeňmi môžu napáchať viac škody než úžitku, a rozumne od nich ustúpili. Niektoré izolované kmene sa už dnes stávajú objektom turistickej zvedavosti. Zahraniční návštevníci smerujúci do Západnej Papuy si môžu vybrať z množstva aktivít – vrátane stretnutí s domorodcami, samozrejme za príslušný poplatok. Organizátori vedú turistov hlboko do džungle, kde sa môžu voľne pohybovať medzi „primitívnymi domorodcami žijúcimi bez kontaktu s okolitým svetom“. Nikto nevie, či majú domorodci z ostrova North Sentinel vôbec povedomie o ďalších „nekontakto